Napsal Aktívna služba jedného z posledných sériovo vyrábaných vojenských vrtuľových lietadiel je každému aspoň približne známa. Menej sa už vie o ich dnešnom pôsobení v úlohe pretekárskych špeciálov, v ktorej si nevedú vôbec zle.
Po Mustangoch je Sea Fury druhým najčastejšie zastúpeným lietadlom v triede Unlimited (najvyššia, hmotnosťou ani výkonom neobmedzená kategória na každoročných pretekoch v Rene – National Air Races) a ich počet z roka na rok narastá. Úspechy, ktoré si na tomto poli vydobyl sa minimálne vyrovnajú jeho úspechom v boji (ak sa tak dá nazvať tých pár zostrelov v Kóreji…). Samozrejme snaha o dosiahnutie vyšších výkonov sa prejavila aj vo väčších alebo menších zmenách sériových strojov.
#87 – Hawker Sea Fury Mk.11 – N878M “Signal Truck Special”
Víťaz Harold’s Club Transcontinental Trophy Race, 1967
Jeden z prvých Sea Fury lietajúcich v Rene. Jeho prvým majiteľom bol Mike Carroll, ktorý na lietadle realizoval niekoľko úprav-od celkovej redukcie hmotnosti až po inštaláciu novej kabíny a skrátenie rozpätia krídel. Na pretekoch v roku 1966 sa síce kvalifikoval, no pri ostrom štarte vynechal pylón a bol diskvalifikovaný. Výraznejšie sa presadil až o rok neskôr v sérii diaľových pretekov. Zvíťazil v najprestižnejšom z nich Harold’s Club Transcontinental Trophy Race z Rockfordu, IL do Rena, NV. Následne však Carroll stroj predal a venoval sa príprave na prekonanie svetového rýchlostného rekordu vrtuľových lietadiel pri ktorej neskôr tragicky zahynul. Lietadlo prežilo svojho pilota len o niekoľko rokov, pri pretekoch California 1000 (diaľkový pretek po uzavretom okruhu nad Kaliforniou a Nevadou) bolo pri núdzovom pristání ťažko poškodené. Jeho časti však dopomohli ku vzniku dvoch nových špeciálov-krídla ako súčasť #88 Blind Man’s Bluff (neskôr Critical Mass) a trup po rekonštrukcii do podoby sériového stroja dnes lieta v sfarbení pripomínajúcom originál ako #87 „Miss Merced“.
#8 Hawker Sea Fury T.T.Mk.20 NX20SF “Dreadnought”National Champion 1983
Dodnes asi najúspešnejší Sea Fury na pretekoch v Rene. Stroj so sériovým číslom ES-9505 bol vyrobený počiatkom 50tych rokov. Bolo mu síce pridelené vojenské registračné číslo, no napokon skončil v službách Barmského letectva. V roku 1979 ho odkúpil Frank Sanders. Prvým krokom bola inštalácia mohutného štvorhviezdicového motoru Pratt & Whittney R-4360 Wasp Major. Jeho prvý štart v roku 1983 bol senzáciou, napriek ťažkej konkurencii získal nováčik prvé miesto. Po sérii neúspechov v rokoch 84 a 85 získal ďalšie prvenstvo roku 1986 po tesnom súboji s ďalším Hawkerom Sea Fury „Furias“. Dreadnought sa zúčastňuje na pretekoch až dodnes, po smrti Franka Sandersa (1990) pokračujú v otcových šľapajách jeho dvaja synovia – Dennis a Brian.
#15 Hawker Sea Fury F.B.Mk.11 NX4434P “Furias”National Air Races 1988
Služba tohto Sea Fury sa začala v austrálskom vojenskom letectve. Jeho ďalšia cesta bola komplikovaná od austrálskeho súkromníka, cez Kanadu po Anglicko. Tamojší majiteľ s ním havaroval na leteckom dni v Nemecku. Vrak sa dostal do rúk Lloyda Hamiltona v roku 1983. Aj napriek podobným zmenám ako pri predošlom stroji (zástavba motora R-4360, zväčšenie plochy smerovky či rôzne zmeny kabíny) sa Furias nikdy nepriblížil k úspechom Dreadnoughtu. Asi najvyššie umiestnenie bolo 2.miesto v roku 1986. V rokoch 1990-1996 čakala Furias prestávka aby po Hamiltonovej smrti (1999) prešla do rúk Billa Rogersa. V bielo modro červenom sfarbení tak preteká dodnes (kabína však bola upravená do pôvodnej sériovej podoby)
#10 Hawker Sea Fury T.Mk.20 N85SF “Critical Mass”
National Air Races 2000
Stroj so sériovým číslom ES8405 začal svoju kariéru v Budnesluftwaffe pri vlečení terčov. Roku 1980 bol predaný do súkromných rúk a o 4 roky neskôr ho kúpil Eric Lorentzen. Ten celé lietadlo radikálne prestaval. Použitý motor Wright R-3350 pochádza zo Skyraidera. Zväčšená bola smerovka a lietadlo má aj skrátené krídla (pôvodom zo staršieho pretekárskeho Sea Fury Signal Truck Special) Pôvodne Blind Man’s Bluff, no potom čo ho zakúpil veterán z pretekov Texanov, Tom Dwelle, zmenil meno na Critical Mass. Od roku 1993 kedy sa lietadlo v novej podobe zúčastnilo pretekov poprvýkrát bolo každý rok upravované. Najviditeľnejšie sa zmeny dotkli pilotnej kabíny (tá bola zväčšená a presunutá ešte o čosi viac dozadu) a krytu motora(ten bol pred sezónou 2000 nahradený novým pôvodom z DC-7). V roku 2000 sa lietadlo umiestnilo na 2.mieste v triede Unlimited a dodnes patrí k vážnym ašpirantom na titul.
#232 Hawker Sea Fury NX232MBNational Air Races 2002
Zatiaľ posledný prírastok do rodiny pretekárskych špeciálov vznikol v dieLňach už spomínanej rodiny Sandersovcov. Majiteľ Mike Brown už jeden pretkársky Sea Fury vlastní (dvojmiestny “September Pops”). Všetky zmeny na September Fury sú však len dočasné, v prípade nutnosti je možné všetky nové časti demontovať (chladič, kabína, zaslepené vstupy vzduchu v krídlach) a nahradiť pôvodnými. Lietadlo poprvýkrát štartovalo v Rene 2000, ešte bez úprav a bez náteru. Jeho druhý štart v poslednom ročníku National Air Races ho už vyniesol až na druhé miesto. Blízka budúcnosť tento výkonnostný rast snáď len potvrdí. (Navyše sa občas objavujú správy o stavbe nového superšpeciálu kombinujúceho Sea Fury a F-86 Sabre. Uvidíme…)Použité podklady:Air Enthusiast, Airplane monthlyD. Jones, G. Williams: Unlimited Class Racing Planes Datawww.pylon1.comwww.warbirdaeropress.com
| Autor: Václav Hochmut